Dubova Colonorum

Sv. Kosma a Damián

Jedným z najušľachtilejších a najhumánnejších ľudských činností je povolanie lekára. Ak sa toto povolanie stane pre človeka poslaním, podporované živou vierou, je nepochybné jeho blahodárne pôsobenie na vyliečenie pacienta.Prvého novembra si východná cirkev pripomína sviatok dvoch lekárov — sv. Kozmu a Damiána. Narodili sa v Arábii. Viaceré životopisy uvádzajú, že boli bratia, dokonca dvojčatá. Mali ešte troch bratov: Antima, Euprepia a Leontína, ktorí pre Krista tiež podstúpili mučenícku smrť. Matka Teodora dobrou kresťanskou výchovou a osobným príkladom hlboko vtlačila lásku k Bohu do ich mladých sŕdc.

Sv. Kozma a Damián svoju mladosť prežili v Sýrii, kde si osvojili aj lekárske umenie. Povolanie lekára vykonávali v Sýrii a Cilícii. Neboli len dobrými lekármi, ale aj horlivými kresťanmi. Cestou k chorému sa za neho vrúcne modlili a prosili Svätého Ducha, aby správne a vhodne ošetrili chorého. Nepodávali len lieky na utíšenie fyzických bolestí, ale sa snažili pomôcť chorému aj náboženskou útechou. Horlivo povzbudzovali chorých k pokániu a oživovali v nich vieru a dôveru v Boha. Pohanom zasa zvestovali Kristovu blahozvesť.

Za svoje lekárske služby neprijímali peniaze ani iné odmeny, za čo dostali pomenovanie „anargyry“, t. j. muži, ktorí neprijímajú peniaze — nezištní (bezsrebrenici). Svojou ušľachtilou činnosťou získali veľkú vážnosť nielen u kresťanov, ale aj u pohanov. Táto vážnosť svätým bratom umožnila ľahšie šírenie Kristovej náuky.

V čase Diokleciánovho prenasledovania cilícijský miestodržiteľ Lysiáš svätých lekárov dal uväzniť. Pri vypočúvaní Lysiáš naliehal, aby sa zriekli svojho Boha a poklonili sa pohanským bohom. Svätí Kozma a Damián odmietli. Svoj postoj nezmenili ani po mnohých mučeniach. Nakoniec ich miestodržiteľ dal sťať mečom. Stalo sa to v meste Aigai. Životopisci sa rozchádzajú v roku smrti svätých bratov. Uvádza sa rok 281, tiež aj rok 303.

V sýrskom meste Kyros bola na ich počesť postavená slávna bazilika. V tomto meste boli svätí bratia aj pochovaní. O rozšírenie ich úcty sa pričinil byzantský cisár Justinián I. (527-565). Na západ ich úcta prenikla koncom 5. storočia. Z oblasti Stredomoria na sever sa rozšírila v stredoveku. Zvlášť silná bola v Nemecku, najmä v tzv. hanzových mestách.

Sv. Klára

Niektorí obdivujú, prípadne nasledujú sv. Františka Assiského preto, lebo v jeho živote vidia akési pútavé sväté dobrodružstvo. Nie menej by sa to isté dalo povedať aj o živote jeho duchovnej sestry a spolupracovníčky — sv. Kláry Assiskej.

Svätá Klára pochádzala zo šľachtickej rodiny. Narodila sa roku 1194 (niektorí uvádzajú roku 1193) v Assisi. Bola najstaršia zo 4 detí — dievčat. Otec im veľmi skoro zomrel. Popri matke prevzal zodpovednosť za dievčatá energický strýko.

Keď mala Klára 12 rokov, odohralo sa v jej rodnom meste zvláštne divadlo: bohatý obchodník Pietro Bernardone verejne vydedil svojho podivného syna Františka a ten sa v úplnej chudobe oddal Božej službe. Kláru očarilo Františkovo veľkodušné rozhodnutie a jeho ideál Bohu zasvätenej absolútnej chudoby. Preto odmietala vydaj, ku ktorému ju nútili príbuzní po dosiahnutí veku 15 rokov.

Ked už dovršovala osemnásty rok, jej strýko nástrojil na čo najskoršom vydaji. No namiesto toho Klára v noci po Kvetnej nedeli roku 1212 utiekla tajne z domu. Sprevádzaná jednou priateľkou odišla z mesta do lesa, kde pri malom kostolíku Porciunkula býval František a jeho prví spoločníci. Tí ju už čakali s horiacimi fakľami. V chudobnom kostole sa odohral jednoduchý, ale pôsobivý obrad: František odstrihol Kláre pekné dlhé vlasy a odovzdal jej hrubé vlnené rúcho, aké nosil aj on. Ona zasa zložila do jeho rúk sľub chudoby, čistoty a poslušnosti, ktorým sa neodvolateľne zasvätila Bohu. Ešte tej istej noci ju František aj s jej družkou odviezol do kláštora rehoľných sestier benediktínok v neďalekej Bastii a odtiaľ po dvoch týždňoch do iného benediktínskeho kláštora na úpätí vrchu Subasio.

Ako sa dalo čakat, Klárina rodina bola pobúrená a strýko s ozbrojeným sprievodom chcel nasilu priviesť domov mladú utečenku. Ale tá pri strýkovom hrmotnom príchode utiekla do kláštorného kostola, kde sa pevne chytila oltára. Dobiedzajúcim príbuzným iba odhrnula závoj, ktorý mala na hlave, a ukázala ostrihané vlasy ako znak svojho neoblomného rozhodnutia a zasvätenia sa Bohu. Napokon príbuzní ustúpili. No nie všetci v rodine odsudzovali jej počínanie. Onedlho sa k nej pripojila v kláštore jej mladšia sestra Agnesa. Príklad statočných sestier povzbudil ďalšie dievčatá, aby nasledovali ich veľkodušné rozhodnutie.

Vznikajúce rehoľné spoločenstvo, ktoré sa stalo ženskou vetvou rádu sv. Františka, sa takto rozrastalo a potrebovalo vlastný dom. František dosiahol, že assiský biskup pridelil sestrám malý kláštor s kostolom sv. Damiána pri Assisi. Preto sa rehoľníčky najprv nazývali „chudobné uzavreté dámy sv. Damiána”. Iba po smrti zakladateľky sa začali nazývať podľa jej mena — klarisky. V roku 1215, vo veku 21 rokov, sa stala Klára predstavenou nového rehoľného spoločenstva a ostala ňou až do smrti. Základné pravidlá rehoľného života dal sestrám František. Klára ich upravila, podopĺňala a po overení viacročnou skúsenosťou predložila na schválenie najvyšej cirkevnej vrchnosti.

Boli to prísne pravidlá, ktoré zaväzovali Kláru a jej duchovné dcéry k tvrdému asketickému životu. Klára dávala príklad ostatným: pod rehoľnými šatami nosila tvrdé a draplavé kajúce rúcho, spávala na holej zemi alebo na hŕbe viničného prútia, až jej František rozkázal spávať na slamníku. Jedla veľmi málo a často sa postila. Aj biskup pokladal za potrebné mierniť Klárinu prísnosť.

Tak assiský biskup, ako aj iní vysokí cirkevní hodnostári, ktorí navštívili kláštor sv. Damiána, sa zhrozili nad krajne prísnou chudobnou v zariadení kláštora a v živote rehoľných sestier. Pokladali takýto stav za neudržateľný. Ale Klára bola žiarlivá na túto absolútnu chudobu. Žiadala pápežov, aby jej potvrdili tzv. „privilégium chudoby”. Bolo to právo, podľa ktorého nemusela prijať nijaké vlastníctvo nielen pre seba, ale ani pre rehoľné spoločenstvo. Túto výsadu chudoby jej udelil pravdepodobne už pápež Inocent III., ale istotne Gregor IX. (v septembri 1228) a potvrdil ho Inocent IV. pri návšteve Assisi niekoľko dní pred Klárinou smrťou.

Voči Františkovi prechovávala Klára city detinskej oddanosti a nadprirodzenej lásky. Pritom sa zaujímala o vážne problémy „menších bratov” (tak sa nazývali Františkovi rehoľníci) a usilovala sa svojím spôsobom prispieť k ich úspešnému riešeniu. Raz ju František žiadal, aby mu pomohla pri dôležitom rozhodovaní, či sa má dať spolu s bratmi na pustovnícky život alebo či sa majú venovať apoštolátu. Klára ho jednoznačne povzbudzovala k apoštolátu a potom spolu so sestrami modlitbou a obetami podporovala menších bratov v ich úsilí o kresťanskú obnovu vtedajšieho života.

Od roku 1224-1225 až do smrti bola Klára postihnutá chorobou, ktorá ju nútila takmer stále ležať. Napriek tomu sa usilovala čo najvernejšie plniť rehoľné záväzky, ako aj povinnosti úradu predstavenej. Roku 1243 obliehali Assisi mohamedáni ako spojenci nemeckého cisára Fridricha II. Prišli aj ku kláštoru sv. Damiána. Chorá Klára sa dala priviesť ku kláštornej bráne aj s Oltárnou Sviatosťou. Na veľký údiv všetkých sa dali útočníci na zmätený útek od kláštora.

Prísny spôsob rehoľného života, ktorý si zvolila Klára, pôsobil nielen blahodarne na obnovu nábožnosti a mravov vo vtedajšej spoločnosti, ale priťahoval aj veľkodušné mladé srdcia k nasledovaniu. Rehoľa klarisiek sa rozšírila už za života zakladateľky do viacerých krajín a vstupovali do nej i významné osobnosti. Jednou z nich bola česká princezná z kráľovského rodu Přemyslovcov — svätá Anežka Česká. Zachovali sa 4 listy, ktoré počnúc rokom 1235 Klára písala Anežke. Listy svedčia o duchovnej veľkosti tak pisateľky, ako aj adresátky.

Klára zomrela 11. augusta 1253. Pochovali ju v kostolíku sv. Juraja, na mieste ktorého neskôr vznikla jej zasvätená bazilika. Už za jej života sa stávali na jej príhovor zázraky a ešte viac sa ich dialo po jej smrti. Prirodzene, to veľmi prispelo k úcte, ktorú prechovával voči svätej žene kresťanský ľud. Pápež Alexander IV. vyhlásil Kláru za svätú už dva roky po jej smrti, teda roku 1255.

Úcta sv. Kláry Assiskej sa rozšírila po celom kresťanskom svete. Jej meno patrilo medzi často používané dievčenské mená, zvlášť v románskych krajinách.