V časoch, v ktorých sa naša povesť zrodila, nad Oravou neobmedzene panoval divý, z ľudskosti a mravnosti vyzlečený poľský bandita gróf Komorovský. Tento zloduch sa nehanbil ani najhnusnejších zločinov, keď išlo o ukojenie jeho zverských náruživostí alebo o vykonanie krvavého diela pomsty. Celé okolie sa pred ním triaslo. Nikto si nebol za jeho panovania istý nielen majetkom, ale ani vlastným životom. Každý sa pred ním schovával, lebo sa vedelo, že kde jeho bezbožná noha vkročí, tam už tráva nerastie. Plač, náreky, zmrzačené telá, kliatby, volania o pomoc, potupené panenstvo a rozbité manželské kozuby ukazovali zavše cestu, kde sa so svojím divným sprievodom obrátil. Ničil majetky a beztrestne vraždil ľudí. Na svojom panstve si kruto vymáhal „právo prvej noci“: nevesty unášal od oltára, z náručia štastných ženíchov a prznil ich vo svojich komnatách na Oravskom hrade diabolskou rozkošou.
V tých časoch na fare v istej dedinke Dubová, ktorá leží neďaleko pyšného hradu, býval dobrý staručký farár. Snažil sa predísť diabolským úmyslom bezbožného grófa, a preto chcel lásku krásnej dcéry tamojšieho chudobného sedliaka so statným dedinčanom tajne spečatiť v neďalekom kostolíku, ktorý bol na kopci postavený.
Komorovského zvedovia, ktorými sa hemžilo celé okolie, aj tak na hrad rýchlo doniesli správy o pripravovanej tajnej svadbe.
— V poriadku! — povedal so škodoradostným úsmevom na hnusnej tvári.
— Ale z toho mäsa ten ufúľaný sedliak polievky jesť nebude.
A hneď dal na nádvorie pandúrov zvolať, aby s nimi vtrhol do kostola a od oltára nevestu na hrad odvliekol.
Gróf a jeho pandúri poskákali na kone a cválali do dediny, kde práve malý svadobný sprievod na čele so šťastným párom sa do kostolíka poberal. Zvuk zvonov ani slávnostné piesne sa neozývali po už teraz zbedačenej krajine, aby grófovu pozornosť neupútali.
Mladá nevesta stojí pred oltárom s blaženým úsmevom na panenskej tvári. Ženích je driečny a sebavedome pozerá pred seba a časom aj na svoju nevestu, ktorej červené líčka horia nedočkavosťou. Krásny je to párik. Všetci prítomní hľadia na nich s radosťou a pýchou. Veď sú to ich deti, deti, ktoré tak isto trpia ako oni! Veď majú spoločný osud v utrpeniach i v radostiach!
Staručký farár vstúpil pred oltár. Jeho tvár bola bledá a vychudnutá. Striebrom posypané vlasy padali až na plecia. Čelo mal vráskavé, zorané pluhom takmer celého storočia. Ale v očiach sa mu trblietal dobrácky svit a akýsi takmer mládenecký elán. Pozrel na mladý párik a tvár sa mu vyjasnila.
— V mene …. — začal slabým hlasom sviatočný obrad a pobožne sa prežehnal. S ním i všetci prítomní.
Vtom sa kostolné dvere buchotom rozleteli a do kostolíka s divým revom vtrhli pandúri na čele s grófom Komorovským. Krv zmrzla v žilách všetkých a na tvárach sa zjavilo zdesenie. Len staručký farár nehybne stál na svojom mieste a smelo sa pozeral do divých grófových očí.
Vodca zbojníckej čeliadky skočil k oltáru, odsotil ustrašeného ženícha od nevesty, schytil nevestu a divo sa zarehotal. Keď si ju chcel odviesť, staručký kňaz do slabých rúk chytil zástavu a vrhol sa na zlosyna. Nastal divý boj. V kostole sa strhol zhon a ukrutný zápas medzi ubiedenými dedinčanmi a divými banditami. Vtedy Komorovský vytrhol spoza pása dýku a vrazil ju až po rukovät do pŕs kňaza. Červený prameň krvi vystrekol z jeho pŕs, kňaz klesol na zem. Ľud pri pohľade na to ochabol a vzdal sa ďalšieho boja.
Gróf víťazoslávnym úškrnkom schytil nevestu a vo svojom diabolskom sprievode odchádzal. Keď už bol pri dverách, kňaz sa s námahou nadvihol na dlažbe a jeho ústa čujne zašeptali:
— Nech ťa sám Boh hromom potresce za tvoje bohorúhavé zločiny. — povedal a vypustil dušu.
Dedinčania sa smutní z kostolíka pobrali do svojich chalúp a v duchu pevne verili, že Boh prosbe dobrého mŕtveho farára vyhovie a zlosyna potrestá.
Medzitým pandúri s divým krikom pricválali so svojou korisťou na hrad. Krásna nevesta v náručí lúpežného rytiera zamdlela. Komorovský rozkázal ju zaniesť do najkrajšej komnaty, aby si oddýchla a prišla k sebe.
Keď sa nevesta prebrala, jej nevinný pohľad sa stretol s divo planúcimi očami hradného pána.
— Ježišmáriajozef! — vykríkla zdesená a skočila na rovné nohy z prepychovo ustlanej postele.
— Len sa ma neľakaj, holubička moja, veď si v dobrých rukách, a čo ťa po tvojom zahnojenom ženíchovi!? — líška sa jej Komorovský a chce si ju objať.
Nevesta ho prudko odsotila a utiekla do druhého kúta komnaty.
Komorovský sa za ňou rozbehol, ale ona sa mu šikovne vyhla.
— I keď sa peklo vzbúri, musíš byť moja! — kričal Komorovský a rozbehol sa za ňou.
Nevesta priskočila k stolu a uvidiac ťažký bronzový kalich, schytila ho do obidvoch rúk a hodila ho celou silou do tváre zdiveného prenasledovateľa.
Komorovský od bolesti skríkol, krv ho zaliala a zrútil sa na zem.
Nevesta chvíľu bezradne hľadela pred seba. Potom sa zvrtla a utekala k dverám. Dvere boli zamknuté. Schytil ju hrozný strach. Čo robiť? Ako sa vyslobodiť z tohoto pekelného zajatia? Vedela, že keď sa nezachráni, kým Komorovský leží v mdlobách, sotva ujde pred trestom smrti alebo pohanou.
Priskočila k oknu; rozhodla sa radšej vrhnúť do hlbokej priepasti a nájsť tam smrť, ako byť obeťou tejto dravej beštie.
Vtom sa Komorovský zdvihol, skočil k nej, schytil ju divo za plecia, zlostne ňou zatriasol a zavolal na sluhov.
— Vyneste túto beštiu na dvor, vyzlečte ju donaha, ubičujte ju a potom zaživa ju zamurujte do steny! — rozkázal Komorovský svojim sluhom a sotil im nevinnú pannu do rúk.
Ona nepovedala ani slova. Dala sa bez odporu viesť ako obetný baránok. Bola pripravená statočne trpieť a v duchu sa radovala, že sa nestala obeťou vášnivého dravého netvora.
Komorovský stál v okne, hnusným úsmevom na tvári pozoroval výjav a horel nedočkavostou, že uvidí nevinné stvorenie úplne nahé!
— Nože dolu s tými handrami! — skríkol po chvíli z okna. — Konajte podla rozkazu!
— Nože do práce, vy hovädá! Nože začnite bičovať to … chachacha … tú … tú božskú panenku! — kričal zúrivý Komorovský a chytal sa za ubolenú hlavu, ktorá bola zakrvavená.
Ale nikto sa nepohol.
Komorovský chcel vyskociť z okna, vyrútiť sa medzi sluhov, aby vlastnou rukou vykonal krvavé dielo pomsty. Ale naraz zahrmelo, z čistej azúrovej oblohy udrel hrom a zasiahol Komorovského. Jeho hriešne telo spadlo k nohám panny. Sluhovia padli na kolená pred dedinskou pannou a prosili ju o odpustenie.
— Ale veď vy ste konali len svoju povinnosť, — povedala dobrotivým úsmevom na tvári a odišla do učupenej chalúpky v Dubovej medzi svojich, aby s nimi spolu vzdávala vďaky…
Takto bol pomstený zločin. A ešte v ten deň sa na kostolíku rozozvučali zvony, aby široko–ďaleko ľudia vedeli, že sa koná svadba dvoch mladých ľudí. Ich šťastie bolo nesmierne. S nimi sa tešila celá dedina.
Prebraté z knihy Ľudovít Janota: Slovenské Hrady II., Slovenská Liga, Bratislava 1935
