Nad údolím rieky Orava, na malom kopci kúsok od starobylého Oravského hradu, čnejú sa do výšky pomerne zachovalé ruiny v minulosti slávneho kostola. Hľadí na šíru krajinu ako mlčanlivý svedok času. Kedysi to bol utešený kostolík, ale ako všetko na svete i on zostarol a premenil sa na tichú ruinu. Čo by vedeli rozprávať tieto ustaté múry o hmlistej minulosti slávneho kostola? Každý zvetraný kameň by mal čo povedať – niektorý o jeho sláve, iný o jeho zabudnutí.
Kostolík gotický
Kedy kostol vznikol, presne nevieme. Vieme však, že v roku 1397 už stál na kopci nad malebnou dedinkou. V tom čase vládol kráľ Žigmund Luxemburský a dedina patrila najmocnejšiemu magnátovi v Uhorsku, Stiborovi zo Stiboríc. To už stál na mieste dnešného kostola drevený kostolík s farou „Robova”. Ďalšia upresňujúca informácia je, že v roku 1333 dedina patrila pod farský kostolík Oravského hradu. Takže jeho vznik môžeme datovať do rozmedzia 1334 – 1397.
Všetky vtedajšie fary na Orave boli pod patronátom Oravského hradu – jeho pánov, ktorí tu v mene kráľovom vykonávali patronálne práva. Svojvôľa a výstrelky pánov Oravského hradu znášal hlavne biedny ľud. Útrapy obyvateľov za vlády lúpežného rytiera Komorovského sa odrazili aj v povestiach o kostolíku.
V kanonickej vizitácii z roku 1559 je o kostolíku spomenuté: „V Dubovej patriacej pod Oravský zámok je kostol pekne vystavaný, zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi.” V kostole sa nachádzal pozlátený kalich, medené cimbórium, strieborný kríž, pacifikál a dva ornáty s príslušenstvom. To je asi všetko, čo vieme o najstaršej fáze kostola. Môžeme len predpokladať, že sa nachádzal na mieste terajšieho kostola. Akiste to bola drevená stavba, ktorej všetky stopy zmizli po neskorších prestavbách.
Pravdepodobne v 16. storočí popri fare vznikla škola, ktorá slúžila žiakom z okolitých dedín. Učiteľ – kňaz vyučoval písanie, čítanie, rátanie, slovenčinu, maďarčinu a cirkevné dejiny z Alváryho šlabikára a Evanjelia.
Kostolík renesančný
Stalo sa, že v roku 1625 navštívil dedinu superintendant Hodík. Po zhodnotení stavu zaznamenal, že kostol, fara a škola „hrozia zrútením”, zároveň poprosil grófku Alžbetu Czoborovú vdovu po Jurajovi Thurzovi, aby pomohla príspevkami a darmi na výstavbu dubovského kostola. Či pani grófka naň prispela, nie je isté, ale podľa vizitácie Z. Lányiho z roku 1642 sa už v dedine nachádza novopostavený chrám — veža z kameňa „turris lapidea” a samotný kostol z dreva.
Presné dispozičné členenie objektu po tejto prestavbe nepoznáme, pretože ho zotreli neskoršie prestavby. Môžeme len konštatovať, že kostol mal v pôdoryse neskorogotický charakter jednoloďovej sakrálnej stavby s polygonálne uzavretým presbytériom. Táto dispozícia môže byť aj staršia, daná jeho gotickým predchodcom. Voči terajšiemu stavu mala loď približne rovnaký pôdorys, ale bola trochu nižšia, čo svedčí aj odtlačok konštrukcie strechy renesančného kostola na veži. Tradícia hovorí o maľovanom interiéri. V areáli kostola sa spomínajú aj škola a fara, ktoré zatiaľ nevieme lokalizovať. Najzachovalejšia časť kostola, ktorú postavili počas renesančnej prestavby, je veža. Nahradila funkciu staršej zvonice. Veža bola štvorpodlažná, zakončená šindľovou stanovou strechou. Prízemie bolo zaklenuté valenou klenbou a osvetlené okrúhlym oknom. Ostatné poschodia boli s trámovými stropmi, osvetlené štrbinovými oknami. Na najvyššom poschodí, kde boli umiestnené zvony, sú združené okná, vytesané z pieskovca. Celá veža bola maľovaná, doteraz je ešte viditeľná sgrafitová bosáž na nárožiach. Vstup do veže bol situovaný na prvom poschodí z chórusu lode. V časoch vojen za hradbami areálu dreveného kostola hľadalo ochranu miestne obyvateľstvo.
Rastúci útlak miestneho obyvateľstva a kruté prenasledovanie protestantov, v roku 1672 prerástlo do ozbrojeného sedliackeho povstania na Orave a Liptove, známe ako Pikovo. Cisárske vojská ho kruto potlačili a jeho následky si odniesla aj Dubová. To využili dedinčania a vyhnali evanjelického kňaza Juraja Rafanidesa, s ktorým si nerozumeli. Sedliacka rebélia na Orave podnecovaná grófom Tőkőlym stále pokračovala, preto dal cisár rozkaz vojskám poľského kráľa Jána Sobieského na vyplienenie Oravy.
Dedina bola celkom zničená v rokoch 1672 cisárskymi a 1683 poľským vojskom. Ešte v roku 1686 je o dedine zaznačené: „Nachádzajú sa tam len dve sedliacke usadlosti, dobytok čiastočne utratili pri ťažení cisárskeho vojska, čiastočne ho zrekvirovali kuruci a Litvania”, ale nespomínajú sa škody na kostole. Na fare sa evanjelici ešte stále zdržali do roku 1685, keď ich odtiaľ nevyhnali prívrženci grófa Mariášiho. Za Rákocziho povstania sa evanjelici ešte raz zmocnili dubovskej fary, ale len nakrátko v rokoch 1705-1709.
Kostolík barokový
V roku 1735 sa obec podujala na radikálnu prestavbu kostola. Okrem renesančnej veže zbúrali celý pôvodný kostol. V čase prestavby účel kostola substituovala drevená kaplnka v dedine. Nanovo boli postavené loď, predsieň, presbytérium a sakristia, ktoré rešpektovali pôvodnú dispozíciu kostola. Loď bola osvetlená štyrmi oknami. Vzadu bol situovaný drevený chórus. Spolu s presbytériom bola zaklenutá lunetovou klenbou. V presbytériu osvetľovanom dvoma oknami bol situovaný barokový oltár pochádzajúci pravdepodobne zo 60. rokov 18. storočia. Kostol mal zvonku bielo olemované okná, dvere a nárožia. Prestavbu dokončili v rokoch 1750-1754.
Zo zachovalých zvyškov je zrejmé, že murovanou hradbou opevnený areál sa nachádza v sedle až za valom oddeľujúcim asi polhektárový vrchol brala halštatského hradiska. V časti opevnenej plochy pri vale je hradbami vymedzený cintorín a v druhej o niečo väčšej časti je areál kostola. Popri jeho južnej stene prechádzala cesta spájajúca dve vežovité brány pre každú z priliehajúcich dedín. Brány sa od seba líšili. Dlžianska bola menšia a jednoduchšia. Dubovianska bola naopak výstavnejšia, väčšia a po jej oboch stranách stáli kaplnky, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou boli postavené v rámci barokovej prestavby. V severozápadnej časti hradby stála kostnica (osárium). Datovanie týchto stavieb zatiaľ nemožno určiť.
Pravdepodobne po morovej epidémií v rokoch 1739-40 v dôsledku štátnej regulácie sa zriadil nový cintorín pod bralom pri ceste, ale dokedy sa používal starý na Žiari, nevieme. Fara a škola sa presťahovali dole do dediny a postupne v priebehu 18. storočia z areálu kostola vymizli.
V štátnom súpise rímsko-katolíckych kostolov, fár a ich dôchodkov na Orave v roku 1766 v takzvanom dolnom obvode okresu sa o kostole píše: „Kostol je murovaný spred 20 rokov, postavený zbožnosťou veriacich a z peňazí kostola, je vybavený bohoslužobným inventárom. Je tu aj drevená kaplnka v susedstve bývania farárovho, aby sa predišlo námahe, spôsobenej vstupom do kostola nachádzajúceho sa na vyššom návrší, nákladom farníkov roku 1725 postavená.”
Význam kostolíka ako dominantného chrámu v svojom okolí upadal. V roku 1787 sa osamostatnili farnosti v Chlebniciach, Hornej Lehote, Dlhej a Krivej. Urbanistika Sedliackej Dubovej sa postupne presunula spod Žiaru do údolia Oravy, pozdĺž hlavnej cesty, preto aj samotným Dubovčanom bolo nepohodlné chodiť do kostola na Žiar, a tak radšej používali drevenú kaplnku v dedine, ako sa v listine píše.
Kostolík opustený
Túžba po novom životnom štýle zasiahla azda najhodnotnejšiu pamiatku v obci, kostol na Žiari. V roku 1880-1886 bol vybudovaný nový neogotický chrám v obci. V starom kostole na znak opustenia kostola demontovali a uskladnili barokový oltár, strhli strechu a príroda dokonala dielo skazy.
Vyše sto rokov voda, vietor a mráz deň za dňom ohlodávali múry opusteného kostola. Zdalo sa, že osud má už spečatený, ale v roku 1998 sa tu stretla partia nadšených mladých ľudí, ktorí s láskou v srdci a odhodlaním nezištne vykonať dobrý skutok sa rozhodli oprášiť jeho múry a prinavrátiť mu zašlú slávu. Týmto sa začína písať ďalšia kapitola dejín kostolíka nad Sedliackou Dubovou.
